Evolúcia futbalových taktík

Vo svete futbalu existuje bezpočet taktík a stratégií, ktoré tímy uplatňujú v závislosti na hernom štýle, sile a preferenciách. Niektoré z nich nesú konkrétne názvy a stali sa dobre známymi. Predstavme si najbežnejšie postupy ovplyvňujúce priebeh i vývoj futbalových zápasov.

Dynamická a flexibilná taktika Total football

Futbalová taktika zvaná Total football je stratégia zameraná na útok, kde hráči nemajú presne určenú pozíciu. S výnimkou brankára tak môže akýkoľvek hráč zastúpiť akúkoľvek rolu iného hráča v tíme. Plynulý systém bez pevne stanovených pozícií bol uzpôsobený aj za účelom zmatenia súpera.

Späť do histórie

Základy taktiky Total football položil v 30. rokoch 20. storočia Jimmy Hogan, ktorého ovplyvnila škótska kombinačná hra. Novou strategii do svojej hry aplikoval prvýkrát rakúsky národný tím, s ktorého trénerom Hugom Meislem Hogan spolupracoval. Jeho vplyv siahal až do Maďarska, kde použili taktiku Total football o dve desaťročia neskôr.

Podobnosti so spomínanou stratégiou sa objavovali aj v ďalších krajinách od Rakúska, cez Argentínu až po Nizozemsko, kde sa jej rozvoja chopil Vic Buckingham.

V roku 1965 sa stal manažérom Ajaxu Rinus Michels, ktorý následne po roku 1970 vyvinul taktiku Total football. Významným hráčom novej stratégie sa stal stredný útočník Johann Cruyff. Michels ho povzbudzoval k voľnému pohybu po ihrisku a k využívaniu slabostí súpera prostredníctvom technických schopností a inteligencie. Cruyffovi spoluhráči sa hre prispôsobovali. Taktiež menili pozície, aby zabezpečili konzistentné obsadenie všetkých rolí v tíme.

Michels a Cruyff dosiahli s touto taktikou osem titulov Eredivisie, tri Európske poháre a jeden Interkontinentálny pohár.

Výhody, ktoré Total football prináša

V Total football nie je žiadny hráč obmedzený iba na jednu pozíciu; každý hráč je schopný prijať rolu útočníka, záložníka alebo obrancu podľa momentálnej potreby. Táto flexibilita umožňuje, aby sa hráči rýchlo a efektívne prispôsobili situácii na ihrisku.

Ďalšou výhodou je vytváranie presilovky v rôznych častiach ihriska. Vďaka neustálemu pohybu hráčov a presunom medzi pozíciami sa často objavuje priestor na zakončenie alebo rozohrávku. Tím môže týmto spôsobom zmiasť obranu súpera a vytvoriť si výhodu.

Španielska futbalová technika Tiki-taka

Futbalová taktika Tiki-taka vzišla prevažne zo španielskeho futbalu a je založená na rýchlej kombinácii krátkych a presných prihrávok, pohybu bez lopty a na dôraze na držanie lopty. Hráči sa snažia pomocou rýchlych narážečiek ovládnuť priestor a krouživým pohybom zmiasť súperovu obranu.

Ako to všetko začalo…

S taktikou Tiki-taka prišiel koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia tréner FC Barcelona, spomínaný holandský hráč Johan Cruyff. Naviazal na vtedajší systém Total football a upravil ho pre španielskych hráčov, ktorí sa na úkor atletických predispozícií pýšili individuálnou technikou.

Hráčov viedol k vysunutej obrane, kombinácii v strede ihriska a postupnému prechodu do útoku. Označenie Tiki-taka dostala taktika od Javiera Clemente na základe názvu hračky klik-klak. O jeho ustálení a popularizácii sa zaslúžil televízny moderátor Andrés Montes.

Vďaka Tiki-taka dominoval na počiatku 21. storočia európskemu futbalu tím postavený z odchovancov barcelonskej mládežníckej akadémie La Masia. Taktiku využila aj španielska futbalová reprezentácia, ktorá vďaka nej dosiahla úspechy v podobe víťazstva na Majstrovstve Európy vo Švajčiarsku a Rakúsku v roku 2008, na majstrovstve sveta v roku 2010 a tiež na majstrovstve Európy v roku 2012. Táto éra bola označená ako zlatý vek španielskeho futbalu.

Výhody a nevýhody taktiky

Technická zručnosť hráčov spojená s krátkymi a rýchlymi prihrávkami umožňuje tímu držať loptu aj po dlhšiu dobu a ovládať tempo hry. Ďalšou výhodou je schopnosť mást a trochu aj vyčerpávať súpera dlhým držaním lopty a čakaním na správny okamih k útoku. Taktika je založená na spolupráci a pohybe hráčov, vďaka čomu vznikajú nečakané situácie a otvárajú sa priestory v obrane súpera.

Vzhľadom na to, že Tiki-taka potrebuje vysokú mieru technickej kvality a hernej inteligencie hráčov, býva jej trénovanie a implementácia do tímu poněkud náročnejšie. Súčasne môže byť taktika zraniteľná pri zápasoch so silnejšími tímami s agresívnym tlakom, ktorým sa snažia narušiť fluiditu a prerušiť kombinácie.

Talianske Catenaccio

Catenaccio je označenie herného štýlu s pôvodom v Taliansku, ktorý kladie dôraz na pevnú defenzívu a rýchly ofenzívny prístup. Ide o vysoko organizovanú a účinnú obranu v zadnej línii zameranú na potlačenie útoku súperov a následné strelenie gólu.

História a vznik talianskej taktiky

Taktika vznikla z pôvodného WM systému, pri ktorom stáli hráči vo formácii 3-2-5, a bola nahradená rozmiestnením 1-3-3-3. Na pozadí trojice obrancov stojacich v jednej línii a strážiacich útočníkov súpera pôsobil ešte ďalší hráč ako takzvaný „zametač“. Jeho úlohou bolo zasahovať v situáciách, kde by mohlo dôjsť k narušeniu obrannéj línie, a to podľa aktuálnej potreby.

V roku 1960 zaviedol argentínsky tréner Helenio Herrera v Interi Milán tzv. vylepšené Catenaccio tím, že stiahol hru na dvoch klasických útočníkov, troch záložníkov a piatich obrancov. Jeden z nich mal za úlohu vyrážať k útokom ako falošné krídlo. Pod Herrerovým vedením získal tím tri talianske tituly v rokoch 1963, 1965 a 1966, dvakrát vyhral Pohár majstrov a dvakrát interkontinentálny pohár.

Úpadok Catenaccia a prechod k Total football

Po týchto úspechoch však obľuba Catenaccia upadala, keďže tím Inter Milána obrátil svoje výhry na prehry s Celticom a Ajaxom. Označenie Catenaccio dokonca získalo hanlivý význam akéhokoľvek destruktívneho hrania, ktoré však s pôvodnou taktikou nemalo nič spoločné.

Mnohí tréneri využívali taliansku stratégiu v modernom prevedení obohatenom o prvky holandskej taktiky zvané Total football. Medzi nimi môžeme spomenúť napríklad Giovanniho Trapattoniho, ktorý získal s Juventusom Turín ako jediný tréner v histórii všetky tri európske poháre.

Nemecká futbalová taktika zvaná Gegenpressing

Gegenpressing, známe tiež ako "gegenpress" alebo "counter-pressing," je futbalová taktika, ktorá sa zameriava na okamžité znovunabytie lopty po jej strate. Součástí je vytváření intenzivního tlaku na soupeře v jeho vlastním obranném pásmu, aby udělal chybu, a po nabytí míče zpět okamžitě zahájit útok.

Historické ohlédnutí za Gegepressingem

Původním strůjcem zmíněné strategie byl německý manažer, výkonný ředitel a bývalý hráč Ralf Rangnick. Při svém působení v německých klubech, včetně Stuttgartu, Hannoveru 96, Hoffenheimu, Schalke a RB Lipsko, vždy povzbuzoval hráče, aby hned po ztrátě zkusili svůj míč získat nazpět. Strategii Gegenpressingu poprvé použil při přátelském utkání proti Dynamu Kyjev v roce 1984.

Rangnickovo myšlení ovlivnilo i další trenéry, kteří v jeho schématu hry pokračovali. Za zmínku určitě stojí Ernst Happel, Jupp Heynckes, Arrigo Sacchi nebo Zdeněk Zeman. Ze současných trenérů můžeme jmenovat Thomase Tuchela, Jürgena Kloppa, Juliana Nagelsmanna a Ralpha Hasenhüttla.

Výhody a kritiky taktiky

Mezi hlavní výhody Gegenpressingu patří možnost získávat míč vysoko na hřišti a na nebezpečných pozicích, což následně vede k šancím skórovat do brány soupeře. Nemecký tréner Liverpoolu Jürgen Klopp vyhlásil, že len vďaka Gegenpressingu získate loptu späť a dostanete sa bližšie k bráne. Dokonca dodal, že žiadny obranca nemôže byť lepší než akákoľvek dobre vykonaná gegenpressingová situácia. Patrně z týchto dôvodov sú kluby Borussie Dortmund, Bayern Mníchov a FC Liverpool pri použití spomínanej stratégie tak dominantné a efektívne.

Vzhľadom na veľkú fyzickú náročnosť sa však kladie dôraz na telesnú zdatnosť hráčov, ktorá pri Gegenpressingu rýchlo oslabuje, a čoskoro je známy pokles výkonu aj kondície.

Park the bus portugalského trénera Mourinha

Taktika Park the bus je často spojená s defenzívnym prístupom, keď sa tím sústreďuje na zabezpečenie pevnej a nerozbitnej obrannéj formácie mimo držania lopty. Do útoku prechádza len malý počet hráčov, aby zvyšok tímu vytvoril silnú obrannú štruktúru, ktorú súper neprorazí v prípade opätovného nabytia lopty. Metóda môže spôsobiť veľké sklamanie v očiach súperov, ktorých šance na akciu sú v prípadoch Park the bus obmedzené. Často sa teda uchyľujú k streľbe z veľkej vzdialenosti. Pravdepodobne najobľúbenejšie a najúčinnejšie formácie spojené s taktikou Park the bus sú 4-4-2 a 4-2-3-1.

Jak vznikla taktika parkování autobusu

Taktiku Park the bus často spojujeme s portugalským trénerom José Mourinhem z rokov 2004-2007. Chelsea, kde vtedy pôsobil, prekonala rekord v počte čistých kont v jednej sezóne Premier League a vyhrala titul s jedinou prehrou.

Počas svojej kariéry Mourinho preslávil používaním defenzívnych taktík, najmä v zápasoch proti silnejším súperom. Jeho tímy, ako Chelsea, Inter Milán a Manchester United, boli občas kritizované za príliš opatrný a obranný prístup.

Čo taktika Park the bus prináša?

Park the bus spočíva v zabránení súperom nájsť priestor vo vašej vlastnej defenzívnej tretine. Udržiavanie pevnej a kompaktnéj obrannéj línie s obmedzeným priestorom pre útočiacich súperov znižuje počet šancí skórovať. Defenzívny tvar závisí na horizontálnej a vertikálnej súdržnosti, čo tímom umožňuje vytvoriť silnú bariéru pred svojím vlastným brankárom. Pri tejto taktike obrancovia musia potlačiť nutkanie ísť vpred. Místo toho se mají stáhnout, čekat na tah soupeře a odepřít mu příležitost k nalezení prostoru.

Skotská Route One Football

Fotbalová taktika Route One spočívá ve vykopnutí míče vysoko a daleko v přímém směru k útočníkům. Jedná se o útočný pohyb, při kterém brankář nebo střední obránci nakopnou míč rovnou na osamoceného cílového hráče místo přihrávek vedlejším spoluhráčům.

V současné době příval technicky nadaných hráčů způsobil, že se taktika přímého kopu stala nemoderní. Na druhou stranu se vrátily pojmy jako kontrola míče, přihrávky a dovednosti. Výjimku tvoří skotská Premier League, kde se počet přihrávek v jednom zápase omezil na rekordních devět. Taktika Route One je nyní odsunuta na zadní kolej jako plán B.

Malý návrat do historie

Fotbalová taktika známá jako Route One představuje osvědčený britský přístup, který se zrodil v poválečném období. Vzhledem k tomu, že fotbalový míč vyrobený z kůže byl velice těžký, muselo ho nakopnout najednou třeba i pět hráčů. Ti se snažili šetřit energii minimalizováním přihrávek. Omezení a nedostatek pracovní síly v té době navíc znamenaly, že fotbalové zápasy byly povoleny pouze na jednu hodinu. Proto bylo klíčové dostat míč co nejrychleji z jednoho konce hřiště na druhý.

Přínosy a rizika britské skotské taktiky

Jednou z hlavních výhod této strategie je rychlé přenášení míče z obranné třetiny na útočnou pomocí dlouhých, přímých přihrávek. Tím lze překvapit soupeře a vytvořit nečekané šance na branku. Díky minimálnímu počtu přihrávek se také snižuje riziko ztráty míče v nebezpečných oblastech hřiště.

Taktika Route One může být na druhou stranu vnímána také jako méně atraktivní pro diváky, kteří preferují technickou a kombinační stránku fotbalu.

Formace ve tvaru diamantu

Formácia Diamond vo futbale je známa svojím charakteristickým usporiadaním hráčov na ihrisku vytvárajúcim tvar diamantu. Postavenie hráčov je príbuzné štandardnému 4-4-2 a nachádza špecifické využitie v modernom futbale. Naposledy sa objavila v tíme Liverpoolu pod vedením Brendana Rodgerse v roku 2014, aby nahnala strach ostatným klubom Premier League. Využitie našla aj v tíme Nizozemska pod vedením Louise Van Gaala pri ich nečakanej ceste k bronzovému triumfu na Svetovom pohári v roku 2014.

A čo pravia dejiny?

Najznámejším príkladom formácie bol Carlo Ancelotti, ktorý s Milánom vyhral finále Ligy majstrov UEFA v roku 2003 a v roku 2005 skončil so rovnakým tímom ako vicemajster. Milán bol nútený usporiadanie prijať, aby mohol nasadiť talentovaného stredného záložníka Andreu Pirla v čase, keď pozíciu ofenzívneho záložníka obsadzovali Rui Costa a neskôr Kaká. Stratégia bola postupne opustená po odchode Andrije Ševčenka z Milána v roku 2006, keď začal prechádzať k formácii "vianočný strom".

V priebehu času sa Diamond formácia vďaka svojej flexibilite a schopnosti poskytnúť silný stredný základ prispôsobila rôznym herným štýlom a trénerkým filozofiám, čo jej zabezpečilo pretrvávajúce miesto v širokom spektre futbalových taktík.

Výhody Diamond formácie

Jednou z hlavních výhod taktiky je schopnost poskytnout silný střední základ. S hráči uspořádanými do diamantového tvaru ve středu hřiště může tým lépe kontrolovat a ovládat střed, což pomáhá při udržování míče, distribuci přihrávek a omezení prostoru pro soupeře.

Uspořádání též umožňuje kombinovat silný defenzivní střed pole s útočným potenciálem. Defenzivní záložník v zadní části diamantu může poskytnout podporu obraně, zatímco útočný střední záložník a ofenzivní záložník mohou být klíčovými hráči v tvorbě a zakončení útočných akcí.

False Nine neboli falešná devítka

False Nine, neboli Falešná devítka, je fotbalová taktika spojená s útočníkem, který se umisťuje hlouběji do pole než tradiční útočník číslo devět. Hlavním záměrem je dostat se k míči mimo pozici středních obránců soupeře a tím vyvolat narušení pozic a rozvrácení obrany.

Odkud pochází Falešná devítka?

Podle dostupných informací využíval Falešnou devítku poprvé tým Corinthians na konci 19. století. Středový útočník GO Smith měl raději dodávat přihrávky křídlům průchozími míči. To bola zmena oproti tradičnému spôsobu, kedy sa útočník držal čo najvyššie.

Medzi ďalšie tímy patrí River Plate z 20. rokov, ktorých stredový útočník pôsobil ako takzvaný "dirigent" vo formácii s piatimi útočníkmi. V rakúskej národnej reprezentácii 30. rokov sa na pozícii klesajúceho stredového útočníka objavil Mathias Sindelar a neskôr boli rovnakým spôsobom využívaní Nándor Hidegkuti a Péter Palotás vo slávnom maďarskom tíme 50. rokov.

Termín Falošná deviatka sa však začal používať až v modernejšej dobe. Myšlienka spočíva v tom, že útočník môže mať na svojom drese číslo deväť, ale pohybovať sa na falošných pozíciách – teda na miestach, kde by ste zvyčajne deviatku nenašli.

Výhody a nevýhody falošnej devítky

Stredný útočník, ktorý sa opakovane stahuje smerom k lopte do hlbších pozícií z počiatočnej pozície, môže efektívne vytvárať medzery v obrane súpera. Ak stredný obranca súpera vystúpi k útočníkovi, vytvorí sa priestor pre ostatných hráčov, predovšetkým pre krídelného útočníka alebo útočiaceho záložníka, ktorí môžu vzniknuté medzery využiť. Keď sa obranca stiahne, zatiaľ čo stredný obranca vystupuje k útočníkovi, otvára sa priestor pre útok okolo zužujúcej sa obrannéj línie. V prípade, že žiadny obranca nepríde, môže stredný útočník prijať loptu a voľne sa pohybovať medzi linkami.

Hranie s Falešnou devítkou vyžaduje útočníka s vynikajúcou kvalitou na lopte, ktorý je zároveň schopný prijímať pod tlakom medzi linkami. Bez týchto schopností sa Falešná devítka stáva prakticky neefektívnou.